16. 8. 2013

Čo sú to za turisti, keď nemajú auto? - z Ploče na Pelješac

Ráno sa z Kravíc vyštveráme na parkovisko nad vodopádmi, kde nás už čaká náš ujo taxikár. Sme radi, že na nás nezabudol. Necháme sa zaviesť do mestečka Čapljina, odkiaľ chceme ísť vlakom. Od Mostaru sme sa už pár dní vlakom neviezli a tak sa tešíme, že opäť zažijeme atmosféru ako z Vraždy v Orient exprese. Lúčime sa s Bosnou, teda vlastne Hercegovinou a vstupujeme na pôdu Európskej únie. Ešte je čerstvá, Chorvátov sme prijali ani nie pred dvomi mesiacmi, tak sme zvedaví, čo sa od minulého roka zmenilo.


Vystupujeme v prístavnom meste Ploče na konečnej stanici veľkých rozmerov, na ktorej stojí len pár vlakov denne. Spomíname, ako sme tu pred dvomi rokmi prespali na peróne. Možno o tom ešte raz napíšeme aj obšírnejšie.  


Stanica v Ploče má neskutočnú akustiku, v strede je ozvena. Natočili sme aj video.


Po národných herojoch ostali len sokle, hlavy odstránili, tak sme im ich na chvíľu požičali. 


Ahoj krásna Bosna, ideme na more! Ešte to oľutujeme a niektorí sa budú chcieť vrátiť, ale o tom neskôr. A kam to vlastne ideme? Keď sme sa po posledných dovolenkách rozprávali s našimi kamarátmi, dostali sme tip na polostrov Pelješac. Je to na juhu Dalmácie, kúsok nad Dubrovnikom oproti ostrovu Mljet, takže českých a slovenských turistov je tam pomenej. Je to blízko Bosny, takže z Mostaru sme to mali na skok. A vychýrený je svojím vínom (Plavac) a olivami (odrody si už nepamätáme). Lenže Pelješac je veľký a tak sme si náš cieľ konkretizovali pomocou Google Earth. Pred rokom sa nám to osvedčilo v prípade ostrovčeka Koločep. A tentoraz padla voľba na dedinku Trstenik.



Trajekt z Ploče nás vysadí v mestečku Trpanj. Odtiaľ sa snažíme chytiť nejakého stopa medzi autami z trajektu, ale veľmi úspešní nie sme. Na Pelješaci autá nezastavujú ani dvom dievčatám, nieto šesťčlennej skupinke. Nakoniec sa jedným autobusom odvezieme hore kopcom na "pelješackú magistrálu", kde stojí ďalší autobus do Orebiču. Ide však až o dve hodiny. Našťastie oproti zastávke je vinotéka a olivolejotéka. Dáme ochutnávku jedného aj druhého a presvedčíme Filipa, že tie malé lietajúce tvory, čo obletujú kvetinky a akoby stáli na mieste, nie sú kolibríky. Tie žijú iba v Amerike. Autobus nás potom vyhodí na odbočke k Trsteniku (mimo zastávky), ktorá je však celkom na kopci, po ceste nejdú skoro žiadne autá a tak musíme dolu k moru peši. Aspoň, že figy, čo rastú pri ceste sú už zrelé.


Dedinka Trstenik pôsobila na fotkách pokľudne a mala na Chorvátsko pomerne otvorené more. Neznalí pomerov sme si mysleli, že to bude nejaká malá rybárska osada, kam nechodia žiadni turisti a slovenskí, či českí už vôbec. Hneď prvá ešpézetka zaparkovaná pri mestskej pláži bola slovenská. Ale tak nevadí. Dôležitejší je prvý kontakt s domácimi. Jeden z dvoch postarších pánov, čo sedia na lavičke pred jedným z domov, na nás už aj kýva. "Hľadáte ubytovanie? Tu kamarát má voľnú izbu." Ale kamarát ho zahriakne - a rovno nám ukazuje, že nič z toho nebude a potom tomu prvému pošepne - "Čo si sa zbláznil, však nemajú ani auto." Karmu Trsteníka to v našich očiach znižuje, ale keď už sme sem prišli (a odísť by znamenalo šlapať dva kilometre do strmého kopca a stopovať zas nejaký autobus v strede ničoho), zvolíme našu obľúbenú metódu zháňania čohokoľvek - a sadneme do krčmy. 


Dáme si pizzu, pivo a Andrea zatiaľ vbehne do neďalekého penziónu (Trstenik ma asi 50 domov, takže všetko je neďaleké) a vráti sa s info, že majú voľnú len jednu dvojku za 80 eur na noc. Tak sa pýtame mladého čašníka, či o niečom nevie. Zakričí hore na babku a dedka na terase nad krčmou - tí vraj majú jednu izbu za 30 eur na noc. Naša predstava je tak maximálne 10 na osobu, ale tak možno by sa dalo. Ďalšia pani sa pristaví a vraj má tiež izbu pre dvoch za 30. A niekto ďalší by mohol mať tiež, ale treba sa spýtať. My by sme radi zobrali aj dve izby a potlačili sa v každej traja, ale z tohto nápadu nikto z domácich nie je nadšený. Nakoniec vysielame na obhliadku dva naše najtajnejšie tromfy - všetečnú Moniku a blondínku Janku. Po chvíľke sa vracajú a jedna našla lepšie ubytko ako druhá. Nakoniec zaváži, že jeden z majiteľov má aj vinotéku. Dostaneme trojizbový apartmán pre šiestich za 50 eur a máme aj krásny výhľad.


A tak prvú noc trávime naozaj na schodoch pred jeho vinotékou v spoločnosti Slováka Štefana a nášho domáceho - Matka. Medzi rečou nám prezradí, že o našej šesťčlennej skupine vedela celá dedina od prvého momentu, ako sme do nej vošli. Nikto však nechcel ubytovať batôžkárov. Nepýtame sa, prečo nás ubytoval on, asi na nás videl, že čo ušetríme na ubytovaní, minieme vo vinotéke. Slovák Štefan objednáva fľašu za fľašou a tak domáci naozaj nemusí ľutovať. Biele stojí 12 eur, červené 20. Nuž nie je to Bosna. Niektorí upadnú aj do depresií a spomínajú na pohostinnosť a bezprostrednosť, s ktorou sme sa stretávali v Bosne. Ľutujú, že sme sem vôbec chodili. A po niekoľkých fľašiach začínajú dokonca spriadať plány na útek a rýchly návrat. Druhá časť našej skupiny zatiaľ veselo švitorí s párikom Nemcov, ktorí Štefana medzičasom nahradili. Až ráno nám Janka prezradí, že sa ju celý večer snažili zlanáriť do trojky. Na dovolenke vo dvojici sa nudili a tak hľadali niekoho na spestrenie vzťahu. Naša skupinka - päť báb a jeden chlap sa im zdala byť na tento účel ako stvorená. A to, že sme chceli spať všetci spolu na jednej ubykácii si vysvetlili po svojom a jednoznačne. Akurát Filip im nepripadá ako typický nadsamec, ktorý zvládne obhospodáriť päť žien. Ale ich fantáziu to evidentne dráždi.


Nám  to však nedochádza, víno nám stúpa do hlavy (večeru sme nestihli a tak ju nahrádzame iba chlebom) a bezstarostne odpovedáme na ich dvojzmyselné otázky celkom nevinne. Chlebíky v bylinkách a v domácom oleji a víno, víno, víno. Ešte, že ho nechal Matko skoro všetko Nemcom zaplatiť. 

Po prvých chvíľach utrpenia sa nám Trsteník aj zapáči, najmä keď sa nám podarí ujsť od turistov aj od odpadkov, objavíme pláž ako z Agaty Christie, zoznámime sa s polovicou dediny, rybármi z Ploče, ochutnáme všetky ryby aj neryby, čo tu v mori vylovia, zažijeme turnaj vo vodnom póle a každé ráno nás pred dverami čaká misa plná fíg. Viac tu.


Žiadne komentáre: