Po búrlivej prvej noci v Trsteníku a spoločnej rekapitulácií udalostí, sme sa vybrali hľadať more. Nie, že by naša dedinka neležala v krásnej zátoke s plážou. Ale plytkú vodu, štrk zmiešaný s plastom a karimatkami rezervované miesta s radosťou prenecháme ostatným a vyberieme sa hľadať niečo romantickejšie.
Niektoré
pláže vyzerajú z diaľky nádejne, ako aj lagúna s barom a mólom. Keď k
nej ale prídeme bližšie, zistíme, že pláž aj more sú opäť plné odpadkov.
Ideme teda hľadať ďalej.
Cestou vidíme menšie plážičky, všetky sú ale obsadené. Konečne nájdeme
jednu, kde je dosť miesta aj pre nás, a hoci nespĺňa všetky naše prísne
kritériá, už to nevydržíme a ideme sa kúpať. Teda až na Peťu, ktorú ešte
drží včerajšia melanchólia. Rodinka Slovákov vedľa nás jej v tom
svojimi rečami o tom, že "minulý rok v Grécku bolo lepšie" nepomáha.
"Cítim sa tu ako na Zlatých pieskoch," zhodnotí Peťa a my ostatní, keďže
sme už ukojili svoju základnú potrebu slanej vody, jej dávame za
pravdu. Ideme hľadať ďalej.
Na stromoch, ktoré stretáme cestou, visia trojjazyčné plagátiky, ktoré pozývajú na nedeľný turnaj vo vodnom póle.
Pri hľadaní našej vysnívanej pláže objavíme aj auto so značkou Bosny a Hercegoviny. Do srdiečok napíšeme všetky tie krásne miesta, ktoré sme navštívili a emočne sa tak konečne vyrovnáme s tým, že sme ju opustili.
Cestička pred nami sa pomaly zužuje, pichľavé kroviny pribúdajú, predierame sa nízkymi borovicami a kríkmi. More sa nám akoby vzďaľuje, svah pod nami je čoraz strmší. Túžba po peknej súkromnej pláži nás však ženie vpred a tak zliezame úzkym chodníčkom a preliezame po skalách, až ju nakoniec uvidíme. Krásnu, čistú, malú pláž s bielym štrkom, schovanú pred turistami.
Opaľuje sa na nej len nudistický párik, ktorý sem priplával na motorovom člne - a pláž má dva"výklenky", takže my si spokojne obsadíme ten druhý. Šťastní sa zahrabávame do štrku, hádžeme do vĺn a relaxujeme.
Misia je splnená a cestou späť síce máme trochu problém nájsť správny chodníček, ale napokon sa z krovín nejako vymotáme. Keď dorazíme späť do Trsteníka, slnko už ožaruje len posledný cípik pláže v dedine. A my ideme vyskúšať úroveň miestnych gastro-zariadení. Prvá voľba padne na reštauráciu Maris - je po ceste a včera nám ju odporúčali. Ochutnáme ryby, mušle, kalamáre, aj víno. Urobíme im skrátka peknú tržbu a za odmenu dostaneme aj špeciálnu pálenku pána domáceho. Má bronzovú farbu ako whisky, chutí trochu sladko a my veru nevieme uhádnuť, čo to je. Nakoniec nám čašník prezradí, že je v nej naložený svätojánsky chlebík - miestni to volajú Rogač. Keby ujovia, čo nás tu nechceli ubytovať vedeli, koľko my v tom Trsteníku prejeme v reštaurácii peňazí...
Na ďalší deň vyskúšame aj druhú miestnu reštauráciu. Janka nás učí, že najlepšie sú na rybe okále. Opäť ochutnáme všetko možné a vyskúšame aj "morské jajo", čo je veľmi bizarný gastronomický zážitok a pri jeho konzumácii nás čašník so škodoradostným úsmevom pozoruje. Veľmi dobre vie, prečo. Reakcie sú skutočne zábavné - Monika sa ostane vyjavene asi minútu pozerať do neznáma a Janka si dokonca utiera jazyk do servítky. Dievčatá sa nakoniec zhodnú, že to chutilo ako nemocnica.
Rozhodneme sa urobiť si aj fakultatívny výlet na vedľajší ostrov Mljet, ktorý je prírodnou rezerváciou. Večer pred cestou si ideme pozrieť lodičku, ktorá nás tam má odviesť, aby sme ju ráno spoznali. No kým sa spamätáme, už sedíme na palube, do ruky dostaneme domácu orechovicu a zoznámime sa s kapitánom Vladkom a jeho pomocníkom Zoranom. Z orechovice - teda vínovice s naloženými orechmi - po chvíľke nezostane ani kvapka.
Druhý deň ráno nás nakoniec berie iná loď a hneď na privítanie dostávame lozu, teda vínovicu. Nerobí nám problém skamarátiť sa aj s ďalším kapitánom. Cesta je krásna, opaľujeme sa na prove lode a máčame si nohy v morských vlnách. Na Mljete sú jazerá, v ktorých je voda asi trikrát slanšia ako v mori a
prežijú v nich len niektoré morské živočíchy, napríklad kraby. V strede
jedného z nich je kláštor, kam sa dá odviezť lodičkou. Barborka s Filipom si v suvenírovom obchode kúpia okuliare so šnorchľom. Sú krásne farebné a sklenené, lebo tie sa vraj nezahmlievajú. O tom, že majú iné nevýhody sa však presvedčíme neskôr. Nakoniec sa o nás kapitáni lodí pohádajú, pretože nás obaja chcú vziať z Mljetu naspäť na Trstenik. Vyberieme si však morského vlka Vladka a jeho kolegu Zorana.
Cestou späť na malej lodičke je Vladko za kormidlom a Zoran vzadu s nami. Keďže sa posadíme všetci vedľa seba na jednu stranu lodičky, Zoran si presadne na tú opačnú a prikáže niekomu z nás, aby si presadol tiež. Keď sa na neho nechápavo pozeráme, tak nám vysvetlí, že to treba kvôli "balansu". Dáme sa s ním do reči, vysvitne, že sa narodil v Konjici, tak sme z toho nadšení. Monika sa ho len tak medzi rečou spýta, že aká je vlastne jeho úloha na lodi - "Vladko je kapitán a ty robíš čo? Balans?" Zorana to rozosmeje a dodnes sa na tejto historke ešte zvykne pobaviť.
Zvyšok času v Trsteniku trávime na súkromnej plážičke, na ktorú však nikto nechodí. Ide sa na ňu strmo schodmi a je to taká klasická chorvátska vybetónovaná platnička so skalami. Po tom, ako si rozložíme hojdaciu sieť a iné prístrešky, pôsobí zvrchu ako Zlo pod Slnkom z Poirota. No už sme mali Orient Expres, Agatha proste cestuje s nami. Celý deň sa učíme skákať šípky a ležíme v sieti. Pijeme pivo a jeme jablká a broskyne. K ním sa viaže vtipná historka, keď ich Barborka kupovala a teta s ovocím sa jej pýta: "Nektarine ili breskvy?" "Libreskvy," odpovie ospalo Barborka a hneď dostane balkánske meno Libreskva, ku ktorej neskôr pribudne priezvisko Pelinkovač (ako ten bylinkový likér).
Najviac nás baví skákanie. Plus šnorchľovanie. Akurát, že Barborke do sklenených okuliarov akosi zateká. Tak jej Andrea kričí, že by si ich požičala a ona nahnevaná ich po nej hodí. Okuliare dopadnú na hladinu mora presne v strede medzi dvoma sestrami a ani jedna z nich k nim už nestihne doplávať. Keďže sú zo skla, pomerne rýchlo klesajú ku dnu. Janka sa ich snaží zachrániť, ale sú už príliš hlboko, a nakoniec zmiznú v diere medzi skalami, kam si ich vtiahne chobotnica a odmieta nám ich dať naspäť. Tak na našom výlete dávame aj dary moru, nie len rieke Una.
Na druhý deň sa kúpeme, keď tu zrazu dvaja potápači aj s plutvami plávajú okolo. Monika skáče do vody a "stopne" v mori pani potápačku. Predbehne ju a pod hladinou jej začne vysvetľovať, čo sa stalo. Pani najprv dostane takmer infarkt, ale nakoniec zavolá svojho manžela a ten sa vrhne do hĺbky a okuliare vytiahne! Aký happyend!
V Trsteniku sa zoznamujeme aj s majiteľom palacinkárne, ktorý má manželku Češku. Stávame sa jeho pravidelnými hosťami. Priateľstvo sa upevní aj s kapitánom lode Vladkom, ale najmä jeho mladším kolegom Zoranom, ktorý si s nami posedáva po večeroch v krčme a sme s ním dodnes v kontakte. Nemcov už nestretneme, asi išli hľadať šťastie do nejakej inej dedinky. Jeden večer trávime spolu s miestnymi pozorovaním turnaja vo vodnom póle v prístave. Pred naším apartmánom nás každé ráno čaká misa čerstvo natrhaných fíg. Napokon sa z počiatku neprívetivej dedinky stáva miesto, na ktoré spomíname radi. Objavili sme v ňom niečo, čo sa skrývalo niekde pod povrchom. Občas sa zabávame a hovoríme si, že sme ako cigáni, ktorí keď prichádzajú na nejaké miesto, tak to všetci vedia, lebo sa zdvihne vietor a po ich odchode neostane kameň na kameni. Tuším to máme z filmu Čokoláda. (Zo Sto rokov samoty, frfle náš intelektuál.) A tak sa naša dovolenka v Trsteníku končí. A čaká nás už "iba" cesta domov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára