Rieka Una je úplný gýč, neskutočná farba. Sústreďuje sa na nej všetok život, samé mólo, krčmičky až do jej stredu. Keď dorazíme do Bihaču, chceme sa najesť, no nikde nevaria, tak si dáme pivo a máčame si v nej nohy.
Prvým z našich cieľov je však Reštaurácia Sunce pár kilometrov za mestom, ktorá vyzerá ako vesmírna loď, čo pristála rovno vedľa tyrkysovej Uny.
Tu sa tradične zčemeríme (prežerieme do prasknutia) a kŕmime kačice (patky) nedojedenými zvyškami chleba (kruh).
Ubytujeme sa vedľa reštaurácie Sunce v kempe pod altánkom pri grile. Pekne na stoloch a lavičkách, aj mobily sa tu dajú nabiť, aj voda tečie. V kempe skoro nikto nie je, nemá ani správcu a tak sa o nás nikto nezaujíma. A platí sa, len ak máme stan a ten my nemáme. Nie, že by sme sa niekoho pýtali.
Večer sa rozhodneme ísť obzrieť mesto a nočný život, keďže je moslimský piatok - sviatok - Bajram. Janka s Peťou ostávajú v Sunci a my si po neúspešnom stopovaní voláme
taxíka. Cestou vidíme prekotené auto. Možno jedno z tých, ktoré nás nechcelo zobrať. V Bihači, zapadnutom
mestečku, to žije! Ľudia, deti, predavači suvenírov, plné krčmy, živá
hudba. Do jednej sa usadíme, objednáme si víno, ale až po chvíli si všimneme, že nikto nepije
alkohol. Prechádzame sa po meste, užívame si jeho orientálnu atmosféru a jediné, čo nám chýba ku šťastiu, je čapované pivo. Objavujeme starú monumentálnu zbombardovanú fabriku. Okolo tretej ráno už cítime, že by sme sa mohli vrátiť do našej lukratívnej ubikácie, keď tu zrazu vidíme na brehu rieky putiku, v ktorej čapujú pivo. Sadneme si teda na jedno a potom sa taxíkom odvezieme naspäť do kempu. Na druhý deň naša cesta pokračuje k vodopádom, ktoré sú len pár kilometrov od Plitvických jazier. Zatiaľ je to ale neobjavená turistická destinácia. Pokračovanie tu!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára