Opustení rekreanti pri Tbiliskom mori

Tbiliské more

Všetci majú svoje more, východniari Zemplínsku Šíravu, Liptovci Maru, Oravu pretína jazero, niektorí vravia že slovenské more je v Chorvátsku... no a tak to vyzerá, že aj Tbilisania majú to svoje more.

Každopádne, keď niečo nesie pomenovanie more, môžeme očakávať správnu dávku letnej rekreácie. Čo by sme to boli za opustených (re)kreantov aby sme to nepreskúmali. Ubehli už dva týždne od nášho príchodu do Tbilisi. Data a Nini do nás hustia, aby sme sa konečne rozhodli, čo vlastne bude predmetom našej rezidencie. Nini hneď pochopila, že na nás treba ísť výletom a rýchlo zorganizovala svoju kamarátku Tamaru aby vzala auto a zobrali nás spolu na prieskum tbiliského rekreačného potenciálu.

Tbiliské more je hneď nad mestom. Na mape je jazero veľké skoro ako pol mesta. Aj keď sa tvári, že je blízko, cesta k nemu trvala celkom dlho, veru na pešiu prechádzku to veľmi nie je. Ako sme sa hneď dozvedeli, Tbiliské more nie je jazero ako Sevan v Arménsku, ale umelá vodná plocha postavená v roku 1953. Aj napriek svojej veľkosti by ste však márne hľadali priehradný múr. Myslíme, že jazero vzniklo zasypaním nejakej geologickej depresie. Voda je tiež vháňaná nejakým podivným spôsobom z veľkej vzdialenosti. Každopádne jeho hladina je rozsiahla ako aj objem vody, ktorý ukrýva. Jazero nie je rezervoárom pitnej vody, ako si mnohí myslia, ale slúži hlavne na účely zavlažovania s pôvodne plánovaným veľkým potenciálom urbánneho a najmä rekreačného potenciálu. Tak ako pri iných projektoch z tej doby aj tieto ostali zväčša len na papieri.

 Hneď pri vjazde od mesta je jeden zaujímavý development, ktorý môže obzvlášť zaujímať slovenského čitateľa. Pred dvoma rokmi tu postavil istý zámožný zahraničný investor akvapark. Jeho meno je  Nodari Giorgadze. Tento slovenský občan, pôvodom z Tbilisi, tak splnil dlh voči svojmu rodisku a po vzore úspešného projektu v Bešeňovej postavil aj tu v Tbilisi jeho vernú sestru. Vstup do akvaparku tak lemuje architektúra tatranských vysokých štítov presne v duchu európskych (slovenských) stavebných štandardov. Vstupné bolo na začiatku vysoké ako v Bešeňovej, čo si však len máloktorý Tbilisan môže dovoliť. Park, aj napriek tomu že je prvým akvaparkom v Gruzínsku, v hlavnom meste s 1,5 miliónom obyvateľov, tak skôr zíva prázdnotou. Len na okraj, pri jeho otvorení pred rokom strihali pásku slovenské hviezdičky v doprovode ministra zahraničných vecí pána Lajčáka a bývalej ministerky Zvolenskej.

Gino Paradise s "Tatranskou architektúrou" 

Gino Paradise, dvojička našej Bešeňovej

Ako správni opustení (re)kreanti sme tejto stavbe nevenovali pozornosť a išli ďalej za svojím cieľom. Na návrší za Gino Paradise smerom na sídlisko Gldani sa nachádza súbor zaujímavých stavieb z obdobia neskorej moderny. Presne, čo hľadáme. Prvý v poradí je bývalý hotel Sputnik. Stavba, pravdepodobne zo 70. rokov, je dnes tak ako ostatné hotely, sanatória a turistické zariadenia z obdobia socializmu, obsadená dočasnými obyvateľmi, násilne presunutých z oblasti Abcházska z rokov 1992-1994. Sputnik tak už len málo pripomína slávu rekreácie. Hneď pod hotelom je opustená pláž s rovnako opustenou letnou terasou. Múry naokolo zdobia polorozpadnuté mozaiky. Je na nich možné badať motívy mora. Ryby, vodu a figúry alegórii vodných športov. Samotný Sputnik je aj napriek trvalej okupácii a zmene funkcie celkom zachovaný. Veľké sklenené výplne sú už však minulosťou, rovnako ako priečelie z lodžiami. Letná terasa však vyzerá akoby bola opustená len včera. Zaujme nás schodisko, ktoré pravdepodobne viedlo do lobby hotela. Dnes končí polorozpadnuté v slepej stene.

Hotel Sputnik, archívna fotografia 

Hotel Sputnik dnes

Na tejto mozaike chýbali všetky ryby

Schody nikam

Na dohľad od Sputnika je súbor Turbazy  (turistická báza) a bývalého kardiologického sanatória. Prvá stavba zo 60. a druhá z neskorých 80. rokov. Dopadli rovnako ako Sputnik. Nemôžeme odolať a ideme preskúmať aj tie. Kardiologické sanatórium bolo vskutku veľkolepé. Na prvý pohľad s viac ako 300 lôžkami. Hneď vedľa stával objekt s lekárskym zázemím. Ten bol v 90. rokov ešte ako nedostavaný rozobratý na skelet. Noví obyvatelia použili materiál na svojpomocnú adaptáciu nových domovov (zamurovanie lodžii a nové priečky). Objekt s ambulanciami tak dnes slúži ako hospodársky objekt. Všade výbehy pre sliepky a prasce. Deložovaný obyvatelia pochádzali zväčša z oblastí, kde sa živili poľnohospodárstvom, z oblasti subtrópov, kde pestovali mandarínky a pomaranče. Tu na Tbiliskom mori sú odtrhnutí od svojich pôvodných zvyklostí. Je však tomu už viac ako 20 rokov a tak tu už pobehuje tretia generácia ľudí ,,bez domova“. Tu na Kardiologickom sanatóriu sme stretli milého pána, ktorý trval na pozvaní do svojho príbytku.

 Pôvodné kardiologické sanatórium

Pôvodná budova s ambulanciami dnes premenená na rodinný dom

a hospodársky dvor

V susednej Turbaze sme však už milé privítanie nezažili. Skôr naopak. Mladí 20. roční muži sa pohoršovali nad našou fascináciou z architektúry. Ich životy a domovy nepovažujú za obdivuhodné. Ktovie, do akej miery je to skôr sebaľútosť, do akej skutočné životné utrpenie. Pôvodná Turbaza bol však veľmi zaujímavý objekt. Pred vstupom mal veľkorysú fontánu. Veľké presklenia lobby otočené k Tbiliskému moru a točité schodisko v priečelí, ktoré viedlo na strechu s veľkou terasou, odkiaľ bol krásny výhľad na jazero a okolité vrchy. Dodnes sa zachovali kruhové tieniace prvky, ktoré aj dnes vdychujú miestu nezabudnuteľnú atmosféru. S Andreou sme tu hneď uvažovali, ako nad miestom našej intervencie v Tbilisi. Po zvážení sociálneho charakteru a ťažkosti komunikácie sme to však neradi vzdali.

Turbaza, archívna fotografia

Turbaza dnes

Tienidlá na streche ešte stále dokážu navodiť pocit rekreácie

Hneď na druhý deň sme sa vydali do knižnice hľadať materiál o týchto stavbách. Na naše prekvapenie však akoby nikdy ani neexistovali. Verili sme, že naše nadšenie bude viesť aspoň k mapovaniu lokality. Tento plán však zanedlho stroskotal na absencií dostupných informácii.

Tbiliské more je rozsiahle, v lesíkoch okolo vody sa možno nachádza ešte veľa neobjavených objektov opustených reštaurácií a plážových bufetov. Nás však ešte čakala aj návšteva menšieho jazera Lisi nad Saburalo a Korytnačieho jazera nad Vake parkom. Na ceste z Tbiliského mora sme však nemohli minúť monštrózny objekt Kroniky Gruzínska.

Kronika ľudstva

Trochu desivý pamätník, nielen veľkosťou ale aj výjavmi

 Tento dych vyrážajúci pamätník na vysokej homole je vidno z pol Tbilisi. Pamätník vznikol v roku 1988 a jeho autorom nie je nik iný ako Zurab Tsereteli. Tento pán, šedá eminencia sovietskeho výtvarníctva, rodený Gruzínec tu vytvoril dielo, ktoré v čase svojho vzniku možno zhltlo aj 5% HDP Gruzínska. Na počudovanie je plný náboženských výjavov. Betónové monolity sú obložené zo všetkých strán bronzovými platňami. Pamätník akože dejinám Gruzínska je však skôr megalomanskou karikatúrou estetiky, myšlienky a remesla.